Syndróm vyhorenia

Ako prvý, termín syndróm vyhorenia spomenul H.J. Fredenberger a od toho času sa v psychológii tento termín zaužíval. Dodnes sa používa pre označenie stavu absolútnej psychickej a fyzickej únavy sprevádzanej s nezáujmom o svoje doterajšie poslanie a prácu. Niekedy človeka jeho dlhodobá starostlivosť a zanietenosť pre prácu a vysoké intenzívne nasadenie dostane do stavu tzv. absolútneho vyčerpania a vyhorenia. Medzi syndrómom vyhorenia a vyčerpania existujú rozdiely, pričom sa ale v mnohých, či už somatických alebo psychických príznakoch prekrývajú.

Syndróm vyhorenia sa doplazí celkom nebadane, človek si ho vôbec neuvedomuje. Väčšinou sa syndróm vyhorenia týka tzv. pomáhajúcich profesii. Teda zamestnaní, kde je zvýšená pôsobnosť človeka na človeka, a teda profesie ako sú lekár, učiteľ, psychológ, zdravotnícky personál atď. Syndróm vyhorenia má svoju pomalú postupnosť, od zmeny životosprávy k horšiemu, cez stratu záujmov o seba a rodinu, až po určitý štýl, kedy funguje iba na akomsi „autopilotovi“, a teda prežíva bez radosti a potešenia. Táto cesta konči až v úplne rozvinutom syndróme vyhorenia. Rozvinuté štádium vyhorenia v sebe nesie pocity absolútneho zúfalstva, beznádeje a vedie ku kolapsu. Veľmi dôležité je uvedomiť si, že človek, ktorý trpí syndrómom vyhorenia nezostáva v práci kvôli peniazom. Jeho práca je predsa jeho koníček, avšak dostal sa do určitého začarovaného kruhu bezmocnosti, keď o ňu vnútorne stráca záujem, ale súčasne sa za to na seba hnevá a vlastne si to nechce ani pripustiť. Svojou zmenou nálad a správania sa často dostáva do konfliktov s vlastnou rodinou, avšak tieto zlyhania prizná oveľa skôr ako to, že sa mu v práci nedarí.

V psychoterapii je nutné uvažovať nad otázkami, prečo je človek ochotný sa tak veľmi obetovať pre druhých, a prečo svoju existenciu a vlastnú hodnotu prakticky vníma len cez oceňovanie druhými? Syndróm vyhorenia je teda veľmi špecifický stav, ktorý sa odlišuje od syndrómu vyčerpania, a to práve preto, že syndróm vyčerpania predstavuje stav, ktorý vzniká v dôsledku akejkoľvek záťaže. Takže môže sa jednať a konflikty v práci, ale aj problémy v partnerstve, či ako následok úmrtia v rodine. Do syndrómu vyčerpania zahrňujeme aj fenomén prvých rokov v zamestnaní. Človek, ktorý dokončí školu a nastupuje do svojho prvého zamestnania je plný ideálov a nadšenia. Dostáva sa však často do stretu s realitou, kedy práca nenapĺňa jeho vysnené predstavy. Po niekoľkých neúspešných rokoch, kedy je človek skutočne nespokojný s vykonávaním činnosti v práci a v neustálom strese, sa dostaví frustrácia, beznádej, zloba až rezignácia. V takomto prípade má ale človek nad situáciou nadhľad, a o svojich fyzických a psychických ťažkostiach si je vedomý. Je síce nespokojný so svojím zamestnaním, ale z objektívnych príčin v práci naďalej ostáva. Na rozdiel od syndrómu vyhorenia nie je tak veľmi emočné viazaný na konkrétne povolanie. Je teda ochotný pracovať úplne inde. Svoje únavu, hnev a nespokojnosť neskrýva, často býva agresívny, dráždivý alebo naopak pasívne agresívny, čo sa prejavuje jeho neskorými príchodmi do práce, či predlžovaním obedných prestávok. Jeho nepohoda z práce sa prenáša aj do súkromného života, a to často vedie k pocitom straty zmyslu života a k utiekaniu sa napríklad k alkoholu alebo iným závislostiam.